Scéna.cz 

MAROKO

Scena.cz přináší exkluzivně reportáž z konání 3. světového festivalu AITA/IATA, díky cestovnímu deníku Simony Lukáčové ze souboru Etudka Tekovske Nemce, který reprezentoval Slovenskou republiku. Festival probíhal ve dnech 16.7. - 23.7.1999.

1. Deň
Večer sme sa celá divadelná banda stretli u Jurčovcov doma, aby sme sa ubezpečili, či sme naozaj všetci a či máme všetko. Celý večer sme poctivo vážili batožinu, prehadzovali si kúsky scény do osobnej batožiny, aby nikto neprekročil tie povolené kilogramíky. Nálada bola dobrá, to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Rozdali sme si letenky a cestovné poistenia, skontrolovali pasy a čakali na minibus, ktorý nás odviezol do Viedne. Keďže sme sa báli, aby sme nezmeškali lietalo (veď sme všetci leteli po prvýkrát), poctivo sme čakali na letisku štyri či päť hodín, aby nedajbože lietadlo neodlietlo bez nás. Aké nás čakalo prekvapenie, keď sme sa stretli na letisku s našim pánom ministrom kultúry Milanem Kňažkem. Neváhali sme a odvážne sme ho išli pozdraviť, veď on je tiež divadelník. Zaželal nám veľa úspechov a šťastnú cestu.
V lietadle prebiehalo všetko v pohode. Po príchode do Paríža sme poriadne ani nestihli vystúpiť a už sme nasadali do lietadla do Casablanci. V Casablance sme vystúpili, prešli nekonečným radom u colníkov, našli (chvalabohu) svoju batožinu a išli sme čakať na "niekoho" z festivalu. Keďže nik s tabuľkou Slovakia nás nečakal, odvážne sme vyložili slovenskú zástavu, aby aspoň podľa nej nás niekto z organizátorov spoznal a .... nič. Po chvíli čakania si našu zástavu všimli Švédi, ktorí tiež čakali na "niekoho" z festivalu. Dali sme sa do debaty. Na letisku sme čakali asi 3 hodiny, potom pre nás prišiel autobus.
Cesta trvala dosť dlho, hoci to bolo iba 100 km, ale na každom kilometri sme dolievali vodu do staručkého autobusu. Večer sme prišli na "miesto činu". Boli sme trošku sklamaní, pretože organizátori zmenili termín otvorenia festivalu z večerných hodín na rannú, takže žiaľ sme to nestihli. Po dlhšom čakaní sme sa konečne ubytovali, no neboli sme z neho nadšení a predstavovali si ho trošku inakšie. Potom sme predsa len zaspali so slastným pocitom, že sme v Maroku.

2.-- 7. Deň
Vyhladovaní sme sa hneď ráno vrhli na raňajky, boli celkom fajn, ale keď sme každé ráno dostali na stôl ten istý croasant a bielu kávu čo v prvý deň, už nám tak nechutilo. Potom sme si po iné dni robili naše "kontinentálne" raňajky. Veď čo by to bolo, keby Slovák nemal so sebou pravé nefalšované slovenské konzervy a klobásu! Rozhodli sme sa poobzerať sa po okolí. Divadlo bolo veľmi pekné -- pekná bielučká budova, horšie to bolo s kongresovým centrom, ktoré bolo v telocvični. Chýbala aj propagácia a naše tradičné každodenné bulletiny, na ktoré sme doma na festivaloch zvyknutí.
Počas dňa prebiehal kongres AITA/IATA a v podvečer sa každý deň konali dve predstavenia. Jedno o piatej, druhe o deviatej večer. Prvým predstavením bol súbor z Nemecka. Veľmi sa mi páčil postoj divákov-divadelníkov, ale aj domácich obyvateľov k predstaveniam. Domáci obyvatelia mali veľký záujem o divadlo a každý večer sa doslova tlačili dnu do divadla, aby mohli vzhliadnuť čo najviac inscenácií. To isté platilo samozrejme aj pre účastníkov festivalu a kongresu. Predstavenia aj napriek jazykovým bariéram boli takmer všetky zrozumiteľné.
Na ďalší deň sme sa zúčastnili workshopu (niečo ako u nás divadelná škola). Viedol ju pán Michael Bré z Canady. Zúčastnili sme sa na nej my, Maročania a Nemci. Bolo to veľmi zaujímavé, začali sme "rozcvičkami" -- hrami. Potom každý súbor dostal za úlohu pripraviť si etudu na tému, ktorú nám zadali. Témy boli tri: muž a žena, žena a dieťa, vzťahy v rodine. Pripravili sme si krátku etudu, v ktorej sme skĺbili všetky tri témy spolu, využijúc pritom symboliku, poetiku a rytmiku, ktoré naše divadlo používa. Myslím, že naša etuda mala úspech, lebo po jej predvedení nastal dlhotrvajúci potlesk. Boli sme radi, že sme vzhliadli aj etudy, ktoré pripravili Maročania a Nemci, pretože sme sa zoznámili s ich typom práce a poňatím témy.
Ďalšou témou, ktorú sme dostali bolo naše vnímanie arabského sveta. Pripravili sme krátky výstup ako my vidíme tento pre nás exotický kúsok sveta. Musím priznať, že sme sa "vyzbrojili" aj malými hudobnými nástrojmi (triangel, činely, xylofón a pod.) obávajúc sa, že nezoženieme v divadle klavír, ktorý potrebujeme v našej inscenácií. Tieto nástrojčeky sme skvele využili v našich etudách a hlavne vo večerných hodinách pri posedení so španielskymi a nemeckými divadelníkmi. Objasním.
V jednu noc som sa zobudila na podivný rachot a nezrozumiteľný spev. Ospalá v nočnom úbore som sa pokúšala prísť na to, čo to asi bude, šla som na chodbu zistiť, čo sa vlastne deje. Zvuk sa ozýval oproti v izbe, kde bývala naša mužská časť súboru. Otvorím dvere a čo nevidím. Naša banda a už spomínaní divadelníci -- každý v ruke hudobný nástroj -- spievali a hrali. Bol to fantastický pohľad. Neodolala som a už som aj držala v ruke činely. Hrali sme a spievali do rána. My sme spievali naše -- slovenské a oni ich "domáce". Španieli doniesli pravé španielske kastanety, pre nás zaujímavosť preveliká. Ráno bolo horšie, boli sme ospalí, ale spánok sme sa snažili ako-tak prekonať.
Každý deň bol zaujímavý a ani jeden deň sa nepodobal druhému. Navštívili sme City Portugés, miestne obchodíky, kde sme v jednom (pre zaujímavosť) strávili celé štyri hodiny. Obchodník bol milý, hneď nás poobliekal do marockých odevov - džalábií, kaftanov, pod nohy prestieral nádherné "lietajúce" koberce a ukazoval svoj tovar. Nakoniec sme sa mu mali podpísať do jeho tzv. kroniky, kde sme našli aj slovenskú vizitku! Mali sme možnosť vzhliadnuť aj krásnu marockú architektúru. Najmä na obedoch a večeriach, kde sme chodili do veľmi pekných reštaurácií. Boli krásne zdobené, štýlové steny a stĺpy, lustre a okná. Také aké vídame v katalógoch cestovných kancelárií. Pastva pre oči.
V jeden večer sa konala večera s guvernérom mesta a prezidentom AITA/IATA. Bolo to v krásnom prostredí, marocká reštaurácia, bez strechy, takže sme sedeli v luxusných priestoroch s mesiacom nad hlavou! Po prejavoch oboch už spomínaných predstaviteľoch, nastalo odovzdávanie spomienkových darčekov pre významných predstaviteľov AITA/IATA a samozrejme aj pre nás -- malé pamiatky na Maroko. Za pravej marockej živej hudby (niektorí odvážlivci aj tancovali) sa začala večera. Tejto slávnostnej večere aj obedu sme sa zúčastnili v pravom nefalšovanom tekovskom kroji. Ja a naša Sveťka sme sa striedali pri nosení kroja, pretože musím povedať, že bol veľmi krásny, ale aj ťažký. Kroj nám zapožičalo Stredné odborné učilište textilné a odevné z Levíc a zožal veľký úspech. Každý ho obdivoval a chcel sa s nami fotografovať.
Nemôžem nespomenúť našu "ochrankyňu" (hostesku) Kabiru. Každý súbor mal pridelenú jednu osobu priamo z domáceho prostredia, ktorá nás sprevádzala počas celého festivalu. Kabira bola veľmi príjemná žena, sčítaná, inteligentná, študujúca jazyky. Veľmi rýchlo sa prispôsobila nášmu štýlu, a snažila sa nám čo najviac pomôcť a vyjsť v ústrety. Zaviedla nás na zaujímavé miesta, povodila po meste, pamiatkach, pláži, starala sa o nás prakticky všade.

Svitavy
Aké bolo pre nás potešujúce zazrieť skoro rodnú reč pri čakaní na večeru. Český súbor zo Svitavy. Povymieňali sme si názory, skúsenosti, prvé zážitky a tešili sa na predstavenie, ktorému budeme rozumieť (čo sa týka textu). Predstavenie sa nám veľmi páčilo, výborne sme sa pobavili a zasmiali a českí priatelia zas boli šťastní a povedali, ako dobre im padlo, keď sme sa na ich fórikoch "chechtali". Bolo to naozaj zaujímavé, keď celé divadlo v tichosti sledovalo predstavenia a my sme rozumeli textu hry a textu piesní a smiali sa. Boli radi, že sme ich podporili a sľúbili svoju podporu na našom predstavení. Nám to tiež veľmi dobre padlo.

Naše predstavenie
Už od rána sme šli do kongresového centra vybavovať veci potrebné k predstaveniu. Tri dni predtým sme márne zháňali klavír, kreslo, stoličky a pod. Stále sme na niekoho čakali a ... nič. Prišiel za nami jeden človiečik z fínskeho súboru s tým, že oni nemôžu hrať, pretože nemajú potvrdenie na marockú colnicu a tak nemohli prevziať svoju scénu, rekvizity, kostýmy. Žiaľ, ani my sme nemohli nič zohnať, tak sme návrh, aby sme si vymenili termíny nemohli prijať. Ale..
Na druhý deň predstavenia úplne poprehadzovali. Pred nami hrali Fíni, ktorých predstavenie vyžadovalo obrovskú scénu, ktorú priviezli nákladným autom. Boli fantastickí a sľúbili nám zapožičať všetky veci, ktoré nám chýbali, dokonca nám vybavili klavír! Vec tak potrebnú v našom predstavení. Žiaľ, veci, ktoré nám požičali sme im nemohli vrátiť, lebo ihneď po svojom predstavení odišli. S tým však vopred súhlasili, za čo im patrí vďaka. Niektoré ich rekvizity navždy ostali v skladoch marockého divadla. Mali sme veľmi veľmi krátky čas na prípravu a ako jediný súbor sme nemali žiadnu technickú skúšku! Organizátori to trošku zle naplánovali, pretože len čo fínske predstavenie skončilo, ihneď sme sa všetci vyrojili na javisko a Fíni skladali scénu a Slováci ju zase tvorili. Fínsky súbor sa prejavil ako veľmi humánni, pracovali ako včielky a my samozrejme tiež. Nezavadzali sme si navzájom a snažili sa čo najrýchlejšie postaviť si scénu. Scénu sme mali improvizovanú, keďže prevoz originálnej scény sme si nemohli dovoliť (ani z finančného hľadiska, ale bolo to aj veľmi organizačne náročné). Zvládli sme to vcelku dobre, boli spokojní a čakali sme na domácich technikov-osvetľovačov. Ale..
Prišli nám povedať, že asi z predstavenia nič nebude (!) pretože osvetľovači štrajkujú, pretože ešte neboli zaplatení zo strany organizátorov za svoju prácu. Čo teraz? Po nekonečných peripetiách so zháňaním scény, ešte aj toto. Veľmi nám pomohol pán Michael Bré z Canady, s ktorým sme pracovali vo workshopoch a ktorého sme požiadali o pomoc. Po dlhom čakaní a neviem čo ešte sme dosť v strese, predsa len presvedčili osvetľovačov. No medzitým ako sme pracovali, vonku policajti a vojaci (každý večer strážili divadlo a púšťali divákov) nezvládli dav a všetci sa nahrnuli dovnútra. Ďalší problém. Už bolo aj dosť neskoro -- asi polnoc. Divákom sme vysvetlili o čo ide a poprosili sme ich o 20 minút ticha, kým "dosvietime". Mali ste to ticho počuť, keď tam len niekto zakašľal už bolo počuť pssst, aby nerušil. Bol to fajn pocit, ako s nami spolupracujú. Predstavenie dopadlo dobre a určite nezabudnem na ten fantastický pocit, keď sa diváci zdvihlia a postojačky nám tlieskali. Unavení sme zaľahli spať okolo štvrtej ráno. Na ďalší deň sme si naplánovali oddych, veď sme si ho po takom výkone aj zaslúžili a vybrali sa na pláž.

Posledný deň
V piatok večer sme sa rozlúčili s našou Kabirou, ktorá nemohla udržať slzy. Bola naozaj veľmi milá a určite na ňu nikdy nezabudneme. Ešte sme urobili posledné drobné nákupy a ... Zrazu sa "nakupujúci" vrátili. Zomrel marocký kráľ! Všetky obchody pozatvárali, ľudia plakali, niektorí dostali zachváty plaču na ulici a tak sme počúvali zvuk sanitiek, náreku a modlitieb. Bolo nám to ľúto, všetci boli smutní. Veru ani my sme si nepredstavovali koniec festivalu takto smutne. Na letisku sme vybavili potrebné náležitosti a čakali na let. Domov sme prišli šťastne a s mnohými spomienkami na Maroko.