Scéna.cz 

Rusalka ako severská dráma

Ostatná premiéra Národného divadla (13. 5. 2009) vzbudzovala už vopred – prinajmenšom u autora týchto riadkov – veľké očakávania, ktoré sľubovali mená umelcov. Po dlhšom čase si opäť zarežíroval šéf opery a divadelný mág Jiří Heřman, svoje prvé hudobné naštudovanie pre Národné divadlo pripravil Jakub Hrůša (nešlo však o debut za pultom v tomto divadle), ktorý si už napriek svojmu mladíckemu veku stačil vyslúžiť ostrohy v cudzine. A predsa, čosi sa pokazilo.

Inscenátori nepoňali Rusalku s obvyklou „slovanskou“ a dielu vlastnou vrúcnosťou či nehou, pre ktorú v ich koncepcii nebolo miesto, ale omnoho viac stavili na chladne expresívny tvar postavený na výtvarne minimalistickom (miestami veľmi sugestívnom) riešení a prázdnom priestore dotvorenom štylizovaným herectvom. Je to riešenie, ktoré v podstate priznáva inšpiráciu „wilsonovským“ divadlom, nie je však konzekventné. Tu a tam prebleskuje (zámerne či nezámerne) nešťastný zvyk tuzemských operných spevákov „iluzívne“ naznačovať situáciu (napríklad lesné žienky načahujúce sa po vodníkovi). Pri tom všetkom akoby režisérovi nezostalo miesto na interpretáciu postáv, ktoré akoby len prechádzali príbehom bez zreteľných vzťahov. Nie celkom čitateľný je tiež úmysel spojiť Ježibabu a Cudziu kňažnú v jednej hereckej postave, hoci nápad by to mohol byť dobrý (obe postavy majú čosi spoločného), len nevedno prečo je Cudzia kňažná spodobená ako neatraktívna šedovlasá pani – ako môže Princa tak ľahko a rýchlo zviesť? A napokon – záver opery sa vytráca celkom dostratena a nedáva zmysel celému dianiu...

Tesnú spoluprácu s dirigentom prezrádza hudobné naštudovanie, ktoré zjavne hľadalo v partitúre skôr wagnerovské vplyvy – Hrůša akoby si chcel vychutnať každú frázu a svojimi pomalými tempami dať priestor spomenutej štylizácii. Nesie to so sebou samozrejme riziko, že každá chyba na seba upozorní viac než inokedy, čo sa veru aj orchestru Národného divadla vypomstilo. Smutným konštatovaním je však predovšetkým fakt, že prvá česká scéna nie je schopná Rusalku špičkovo obsadiť. Experiment Dagmar Peckovej s jej nenáležiacou úlohou Ježibaby a Cudzej kňažnej, bol isto od počiatku veľký omyl a je hanba, že si to nik nevšimol. Rozoznieť priestor Národného divadla nebolo ani v silách Márie Haanovej v titulnej úlohe. Hodnotné výkony tak priniesli len technicky spoľahliví Aleš Briscein (Princ) a Štefan Kocán (Vodník) s basom nádhernej farby, ale predsa len s limitmi vo vyšších polohách. Obom však treba vytknúť hereckú manieru, s ktorou ilustrujú svoje postavy (čo je však tiež výčitka na adresu režiséra). Mnoho práce ešte čaká vedenie opery Národného divadla.