Scéna.cz 

Hamburská štátna opera – pokus o portrét

Keď v roku 2005 nastupovala v Hamburgu do pozície intendantky Simone Youngová, platila tamojšia opera za popredné dejisko moderného operného divadla. Popri odvážnych nových produkciách patrí k politike domu tiež oživovanie starších inscenácií, ktoré sa medzičasom zapísali do dejín divadla. S dvoma z nich sa na konci poslednej sezóny opera rozlúčila.

Tou prvou je Tristan a Izolda režisérky Ruth Berghausovej. Dielo vzniklo roku 1988, no na derniére 24. 6. 2007 sa to poznať naozaj nedalo. Taktovka intendantky viedla skúsený orchester s presnosťou a iskrou v sebe vlastných svižných tempách. Možno by tejto Wagnerovej opere miestami svedčilo viac kontemplácie, no inak ťažko niečo hudobníkom vytknúť. Ako Tristan zažiaril anglický tenor John Treleaven, ktorého hviezda stúpa práve s touto rolou, ktorou na seba v ostatných rokoch upozornil. Nádherne vypracoval celý dramatický oblúk od sebavedomého hrdinu po nesmierne tklivý „nekonečný“ smútok v 3. dejstve. Namiesto Deborah Polaski vystúpila Janice Bairdová – svoju slávnejšiu kolegyňu však dostihla v technickej virtuozite práce s hlasom, ktorý znie vo všetkých polohách pevne a čisto. Chybou je zatiaľ prílišná upätosť, ktorá speváčke neumožňuje plnohodnotne sa sústrediť na svoju hereckú postavu – drobnosť, ktorá sa dá poľahky eliminovať. Nebolo by to pravdaže dobré divadlo bez dobrého režiséra. Dnes Berghausovej koncepcia viac nešokuje, no verím, že Tristan plaviaci sa na vesmírnej lodi kozmickým priestorom (sic!) mohol pred dvadsiatimi rokmi mnoho ľudí iritovať. Pritom je tak vlastne len svojsky domyslená Wagnerova myšlienka o ceste do ríše noci (Tristanove slová „Ich war, wo ich von je gewesen, wohin auf je ich geh': im weiten Reich der Weltennacht“).

Ďalšou derniérou (23. 6. 2007, dirigent Marcus Bosch) bol Weberov Čarostrelec v réžii Petra Konwitschneho. Efektná inscenácia si za desať rokov stihla v Hamburgu získať spústu priaznivcov, ktorí sa na ňu chodia dobre baviť. Rodičia dokonca radi do divadla vodia svoje deti – je to totiž Čarostrelec inscenovaný ako duchársky spektákel. Skoro si vo všetkej tej zábave nevšimnúť, ako to Konwitschny svoj národ vymaľoval – javisko je plné opilcov a zhýralcov, od posledného rozgajdaného sedliaka až po knieža Ottokara, ktorí sa najradšej venujú bujarým radovánkam. Okom psychoanalytika sa pozrel na postavu Agáty – nie je omnoho odchodnejšia od svojich mužských náprotivkov, možno len viac frustrovaná, hlavne čo sa jej neukojenej sexuality týka (listovanie v pornografickom magazíne...). Záverečný happy end sa končí vo všeobecnej pitke, takže ťažko povedať, nakoľko je to záver optimistický. Z protagonistov upútal všetku pozornosť brilantný tenorista Stuart Skelton intenzívnym prežitkom a dramatickým majstrovstvom – pritom sa dokázal veľmi dobre naladiť na režisérovu nôtu a zahrať Maxa pri všetkých nárokoch partitúry patrične uvoľnene.

Janáčkova Jej Pastorkyňa je dnes (žiaľ, najmä v zahraničí) repertoárový hit – v Hamburgu v inscenácii Oliviera Tambosiho od roku 1998. Niekdajší zakladateľ viedenskej Neue Oper prišiel s osobitým konceptom, ktorý však nie je príliš provokatívny, takže si jeho Jenůfu trúfli prevziať roku 2003 v Londýne (ROH), ba aj konzervatívnom New Yorku (Met) – v Amerike ale vraj bola vybučaná. Podľa mňa celkom zbytočne. Režisér situuje prvé dejstvo do prázdneho priestoru, ktorého ohraničenie naznačuje sýpku s výhľadom na obilie. Z drevenej podlahy ale už v 1. dejstve „raší“ veľká skala. V 2. dejstve je „sýpka“ uzavretá a kameň celý na scéne, v dejstve treťom je potom horizont otvorený a skala rozdrobená na malé kamene. Pomerne priamočiara ilustrácia ťaživého tajomstva, ktoré sa musí „prevaliť“, aby sa mohli postavy očistiť, sa zdá byť skôr z dielne režisérov o generáciu starších. Rovnako toporné sú náznaky budovateľských 50. rokov v kostýmoch, ktoré nie sú zrozumiteľné bez výkladu v programe. Moderného režiséra však prezrádza intenzívna práca na kreácii postáv a vzťahov. Neutešené je už prostredie – sedliaci potúžení fľaškovým pivom nie sú veru príjemní spoločníci. Okrem jednotlivostí ale sleduje výklad Janáčka. V samotnom závere sa napokon Jenůfa a Laca zbližujú, napriahnu k sebe ruky, no nedotknú sa. Budú toho vôbec niekedy schopní? Hudobné naštudovanie sa takmer verne vracia k originálu, vrátane češtiny. Predstavenie 22. 6. 2007 skôr spoľahlivo, než vzrušujúco dirigoval György Ráth. Ako Kostelnička sa predstavila legendárna Éva Marton a hoci hlas už nemá svoju dávnejšiu vitalitu a na predstavení bolo tušiť aj drobnú indispozíciu, vyvažuje to mimoriadne emotívne stvárnenie a hlboké pochopenie pre postavu. Miriam Gordon-Stewartová vytvorila svoju Jenůfu v uspokojivej kvalite, no ocitla sa v tieni Arnolda Bezuyena a Miroslava Dvorského ako Števu a Laca. Bezuyen ponúkol svoj silný a bohatý hlas, s ktorým ale hravo zvláda aj jemnejšie polohy. Dvorský sa stáva v poslednom čase čoraz pýtanejším – Lacu si napr. v apríli vyskúšal aj v Miláne. Popri potrebnej technickej virtuozite, ktorá je dnes samozrejmosťou, je príťažlivý najmä schopnosťou dodať postave kus citlivej slovanskej duše. V prípade kvalitného režijného vedenia tak môže vzniknúť nevšedný výsledok – presne ako v Hamburgu.