Scéna.cz 

Stret dvoch svetonázorov v Nekvasilovej Jej pastorkyni

Opera Národního divadla sa rozhodla uviesť nové naštudovanie kľúčového diela českej opery Jej pastorkyne. Podobne ako v prípade Predanej nevesty išlo o smelý krok ak uvážime, že sa tak stalo po stiahnutí mimoriadnej inscenácie Josefa Průdeka. Je ale prirodzené, že nové vedenie chce ukázať vlastný pohľad na národnu klasiku. Režisér Jiří Nekvasil (spolu so svojim stálym scénografom Danielom Dvořákom) zvolil ako základný princíp polaritu mechanicistickej a organicistickej koncepcie sveta, ktorú v dráme vycítil. Sú tu podobné východiská ako u Davida Pountneyho v inscenácii viedenskej Staatsoper, ale Nekvasil je optimistickejší – z väzenia krutých konvencií „pánbíčkárskej“ dediny (ktoré azda symbolizujú zhora sa neustále vznášajúce štyri hranoly) existuje východisko, ktoré nájde Jenůfa s Lacom – ich cesta za svetlom poeticky zarastajúca štylizovanou trávou predstavuje víťazstvo janáčkovského panteizmu stojaceho ako proti odľudštenému materializmu, tak i dogmatickému teizmu.

Sujet umiestňuje režisér na vyprázdnenú scénu, ktorú sa snaží charakterizovať minimom štylizovaných rekvizít. Na zadnej stene javiska, na ktorej je v spodnej časti zvislo umiestnené všakovaké poľnohospodárske náradie (ktoré v okamžiku anagnorízie v 3. dejstve odrazu spadne, akoby sa zrútil svet), sú v hornej časti umiestnené monštrózne ventilátory, otáčajúce sa kolesá a pod. Tomu kontrastuje prostý rozmarín v kochlíku, ktorý je na javisku po celý čas, ale na rozdiel od 1. dejstva sa s ním významovo takmer nepracuje, čo je škoda. Účinného dramatického efektu sa dosahuje predovšetkým wilsonovským svietením, ale ucelene pôsobí len prvé dejstvo. Úskalím Nekvasilovho riešenia je narušenie poetickej štylizácie nevkusne naturalistickým ilustrovaním slov Jana: „Sekáči z pivovaru našli pod ledem přimrzlé dítě. Nesou ho na desce. Je jako živé...“, kedy na scénu prinesú dosku s kusom ľadu, v ktorom je zrejme ono zamrznuté dieťa. Ďalším problémom je práve ona prázdna scéna, ktorej priestor je niekedy ťažko vhodným spôsobom vyplniť – stáva sa tak, že niektorí protagonisti na javisku bezradne postávajú bez správneho dramatického napätia, o ktoré sa musí postarať hudba.

Vďaka Jiřímu Koutovi sa stala účasť dirigenta na inscenácii najvýznamnejšou. S orchestrom Národného divadla dosiahol prekvapujúco grandiózneho výsledku. Jeho cítenie drámy je emfaticky majestátne – hudbou vytvoril pocit nadindividuálneho, všeobecne platného, ktoré akoby z partitúry vytiahol. To i vďaka grandióznemu a zároveň precíznemu stvárneniu hlavných postáv, hoci ich poňatie sa bežnej praxi nevymyká.

Najväčšiu pozornosť zasluhujú predovšetkým po všetkých stránkach dokonalá Yvona Škvárová (Kostelnička) a hosťujúci fínsky tenor svetového formátu Jorma Silvasti (Laca). Do role Števu bol obsadený Aleš Briscein, Jenůfu spievala Jitka Svobodová, ktorej lyrizujúce podanie sa napriek bezchybnému technickému prevedeniu nestretlo s Koutovým búrlivým dramatizmom, čím bola Jenůfina individuálna dráma upozadená na úkor celku.

Premiéra 11. září 2005, Národní divadlo Praha.